• Slovensko
• Prehliadky
• Mapa Bratislava
• Ubytovanie
• Stravovanie
• Doprava
• Dominanty
• Kultúra
• Korunovácie
• Relax
• Korunovacie 2

• História
  • Korunovačné insígnie
  • Obrad korunovácie
  • Životopisy kráľov
  • Zaujímavosti o Ferdinandovi II
• Program
• Partneri
• Ubytovanie
• Prehliadky
• Doprava
• Suveníry
• Fotogaléria
  • 2003
  • 2004
  • 2005
  • 2006
  • 2007
  • 2008
  • 2009
  • 2010
  • 2011
• Médiá

Maximilián II. (doba vlády 1564 - 1576) korunovaný v Bratislave 8. septembra 1563

Životopis
Syn cisára Ferdinanda I. Habsburského a Anny Českej a Uhorskej. Maximilián II. bol považovaný za veľmi prívetivého, vzdelaného, v reči obratného človeka so zmyslom pre humor. Výchovy sa mu dostalo od vybraných učiteľov. Jedným z nich bol žiak Martina Luthera. To ovplyvnilo i jeho pozitívny postoj k reformácií, kvôli ktorému musel otcovi odprisahať, že až do smrti zostane katolíkom. Mal talent na jazyky a ovládal sedem jazykov. V roku 1548 sa oženil so svojou sesternicou Máriou, dcérou španielskeho kráľa Karola V.
Bol prvým vladárom, ktorý bol korunovaný v Prešporku 8. septembra 1563 v Dóme sv. Martina za kráľa Uhorska a Čiech. Pri tejto príležitosti napísal známy slovenský humanista Martin Rakovský latinskú oslavnú báseň Plausus Musarum in coronationem Maximiliani, po slovensky Hold múz Maximiliánovej korunovácie. Slávnosť  bola nezvyčajná, a preto sa zachovali o nej viaceré obšírne opisy. Stala sa tiež vzorom pre budúce korunovačné slávnosti.
Na druhý deň bola korunovaná aj Maximiliánova manželka Mária za uhorskú kráľovnú.
Korunovačné slávnosti trvali niekoľko dní a podľa dobových opisov spôsobili mešťanom len starosti a výdavky a takmer nijakú zábavu. Na akt korunovania do svojho vlastného farského chrámu sa ani nedostali, zábavy sa organizovali len pre šľachticov a cudzincov. Obyvatelia mesta si smeli rozobrať iba súkno, ktorým boli pokryté pri slávnosti ulice, a niektorým sa podarilo uchytiť si peniaze, ktoré rozhadzovali pri korunovačnom sprievode.
Počas svojej vlády Maximilián II. prispel rozhodujúcim spôsobom k udržaniu náboženského mieru a tím i k dlhodobému pokoju v ríši.
 

Korunovácia

Prvá korunovácia v histórii Prešporka sa uskutočnila 8. septembra 1563 vo  vyzdobenom Dóme sv. Martina. Najvyšší cirkevný hodnostár položil na hlavu 36-ročnému Maximiliánovi II., synovi cisára Ferdinanda Habsburského, svätoštefánsku kráľovskú korunu. Z Božej milosti sa stal kráľom Uhorska.

Cisár Ferdinand I. sa ešte za svojho života rozhodol, že dá svojho syna Maximilána II. korunovať za uhorského kráľa, aby sa sám mohol venovať iba vladárskym záležitostiam týkajúcich sa nemeckej ríše. V tom čase bol už Maximilián korunovaný za rímskeho aj českého kráľa. Maximiliána ubytovali v primasovom paláci, jeho bratia arcikniežatá Ferdinand a Karol sa ubytovali na hrade, ktorý dal Ferdinand prestavať práve k príležitosti korunovácie.  Cisár Ferdinand prišiel do Prešporka loďou 1. septembra.
Na sviatok Narodenia Panny Márie, patrónky Uhorska, sa 8. septembra konala korunovácia.
Cisár s arcikniežatami, sprevádzaní salzburským arcibiskupom a inými notabilitami sa do Dómu vybrali už o šiestej hodine rannej. V konkláve chrámu hlavný uhorský komorník obliekol Maximiliánovi dlhý hodvábny talár a naň uhorský korunovačný plášť sv. Štefana. Budúci kráľ bol pripravený na slávnostný akt.
Korunovačný sprievod priniesol k oltáru krajinské jablko, žezlo a kráľovskú uhorskú korunu. Sprievod ukončil hlavný uhorský stajník s vytaseným kráľovským mečom. Bol to znak, že za ním ide najdôležitejšia osoba slávnosti, jeho veličenstvo Maximilián II. Všetko sa dialo za zvuku bubnov a slávnostných fanfár.
Začal sa samotný akt korunovania.
Dlhotrvajúca omša bola niekoľkokrát prerušená. Najprv prítomní súhlasili s kandidátom a ostrihomský arcibiskup pomazal nového kráľa. Potom nový kráľ prijal svätoštefánsky meč, švihol ním ponad svoje pravé plece a nakoniec ostrihomský arcibiskup spolu s ďalšími biskupmi položil svätoštefánsku korunu na kráľovu hlavu. Arcibiskup pristúpil k oltáru a trikrát sa opýtal uhorských stavov, či chcú Maximiliána za kráľa, či ho budú ctiť a uznávať. Prítomní trikrát zvolali: "Chceme!". Arcibiskup podal Maximiliánovi žezlo a jablko s náležitými slovami. Po intronizačnej reči, ktorú predniesol arcibiskup, zaznelo zborové Te Deum za zvuku všetkých hudobných nástrojov. Potom nasledovala modlitba za kráľa.
Omša bola dlhá a skončila sa až okolo desiatej hodiny. Novokorunovaný kráľ, ešte stále sediac na tróne, prijal gratulácie od svojich bratov Ferdinanda a Karola a od salzburského arcibiskupa.
Cesta do františkánskeho kostola bola pokrytá červeným súknom. V kostole vyzdobenom baldachýnom a trónom postavenom na vysokom pódiu  kráľ pasoval mnohých zaslúžilých uhorských zemanov za rytierov. Z kostola prešiel kráľ so sprievodom pred Michalskú bránu, kde bolo postavené ďalšie pódium s trónom. Sem pustila stráž pozostávajúca z viedenskej jednotky iba najvzácnejšie panstvo. Tu kráľ zložil prísahu pod holým nebom, ktorú mu predčítal ostrihomský arcibiskup. Po tejto prísahe uhorské stavy radostnými výkrikmi pozdravovali svojho nového kráľa. Medzi hlavným tokom Dunaja a jeho ramenami bol postavený korunovačný kopček,  kde pokračovala štvrtá časť korunovácie. Kráľ, sediac na koni, vybehol na kopček a sekol krajinským mečom na všetky štyri svetové strany. Vravelo sa, že na tri svetové strany sekol iba symbolicky, na východnú stranu, smerom, kde krajinu obsadili Turci, však sekol kráľ razantne a vyzývavo. Tento čin vyvolal nadšenie a ovácie. Počas prísahy a obradu na korunovačnom kopčeku zneli salvy, fanfáry a bubnovanie. Pri záverečnom akte sa do zvukov pridali aj delá z hradu.
Týmto sa korunovácia skončila a sprievod sa vrátil do arcibiskupovho paláca. Za panovníkom šiel sluha a po ceste od Michalskej brány až k palácu rozhadzoval prizerajúcemu sa ľudu  drobné mince.
Do paláca prišiel panovník až okolo dvanástej. Na pripravenom slávnostnom obede s kráľom sa zúčastnili iba vybraní páni.  Ku stolu pozval obidve arcikniežatá, ostrihomského a salzburského arcibiskupa a vratislavského biskupa. Manželka kráľa sa podľa protokolu obeda nezúčastňovala.  Spoločnosť obsluhovali najvznešenejší uhorskí šľachtici. Po obede prijal kráľ zástupcov piatich slobodných miest, od ktorých dostal korunovačné dary.
Skončil sa prvý deň prešporskej korunovácie.

Mária (manželka Maximiliána) korunovaná v Bratislave 9. septembra 1563

Životopis
Dcéra cisára Karola V. a  Izabelly Portugalskej. Vydajom za Maximiliána  sa zahájila reťaz španielsko – rakúskych panovníckych vzťahov. Korunovácia kráľovnej sa uskutočnila na druhý deň po korunovácii jej manžela, 9.septembra 1563. Korunovačné slávnosti sprevádzali rytierske hry, turnaje, ohňostroje, dostihy, veselice. Korunováciou Maximiliána II a jeho manželky Márie sa začala tristoročná tradícia prešporských korunovácií.
Kráľovský pár mal 16 detí. Kráľovná zohrávala dôležitú úlohu  vo viedenskej politike. Po smrti Maximiliána sa v roku 1576 vrátila do Španielska, kde žila utiahnutým životom. Zomrela osamelá  a zatrpknutá.
 

Korunovácia

Hneď na druhý deň, 9. septembra 1563 sa konala ďalšia korunovácia, trocha menej okázalá, omnoho kratšia než tá prvá. V tento deň korunovali Maximiliánovú manželku Máriu za uhorskú kráľovnú. Ako prvý vstúpil do kostola sám cisár Ferdinand. Po ňom kráľ Maximilián s Máriou a družinou. Kráľ slávnostne odprevadil manželku k trónu, na ktorom sedel deň predtým on sám a sadol si na stolec vedľa svojho otca.
Korunovačný obrad netrval tak dlho ako v predchádzajúci deň. Slávnosť prebehla podľa ceremoniálu korunovania kráľovských manželiek. Najprv priniesli korunu, ktorú dal na slávnostné príležitosti vyrobiť Maximilián a ktorú položil veszprénsky biskup novej kráľovnej na hlavu. Pravú uhorskú kráľovskú korunu zatiaľ podržali Márii na pravom pleci. Na rozdiel od predchádzajúceho dňa, ostatné klenoty (jablko, žezlo a meč) pri tejto korunovácii vôbec nepoužili. Korunu od Maximilána mala kráľovná na hlave aj cestou k svojmu trónu a aj počas spievania Te Deum. Svätoštefánsku korunu položili vedľa kráľovninho trónu.
Počas celej slávnosti stála okolo kráľovského trónu družina najvznešenejších uhorských dám, ktoré si vybrala sama kráľovná.
Náboženskými obradmi sa korunovácia skončila.
V paláci čakal na kráľovský pár a vznešenú spoločnosť slávnostný obed. Na ňom sa zúčastnila už aj kráľovná a ďalší pozvaní hostia, ktorí sa na slávnostnom obede predchádzajúceho dňa nezúčastnili. Podľa starého zvyku Maximilián pripil na zdravie uhorským stavom z veľkého pozláteného vedra.

Nasledujúce dva dni si vzácna spoločnosť vychutnávala pokoj a oddych. Na tretí deň, 12. septembra boli za hradbami naplánované rytierske hry, ohňostroj a potom zábava s tancom. Počas hier, keď chrabrí rytieri oslobodzovali krásnu pannu väznenú na drevenom hrade, vypukol požiar, mnoho ľudí zomrelo priamo v plameňoch, iní podľahli na ťažké popáleniny neskôr. Tých, čo prežili, dal kráľ liečiť na vlastné náklady. Plánovaný ohňostroj a zábava sa v ten deň nekonali.
O deň neskôr sa konali konské dostihy so slávnostnými raňajkami pre   50 popredných uhorských, českých a nemeckých magnátov,  o ďalšie tri dni sa uskutočnil rytiersky turnaj. Medzi divákmi nechýbal cisár, kráľ s kráľovnou, vzácni hostia a dvorné dámy.  Večer sa konala tanečná zábava. Prvé korunovačné slávnosti v Prešporku sa skončili rozlúčkovým večierkom uskutočneným pod patronátom arcikniežaťa Ferdinanda a salzburského arcibiskupa.
Týmto sa otvorila etapa takmer tristoročnej tradície prešporských korunovácií.

Rudolf II. (doba vlády 1576 -1608) korunovaný v Bratislave 25. septembra 1576

Životopis
Fulget caesaris astrum - cisárova hviezda žiari
Rudolf ako 11-ročný spolu s bratom Ernestom odišli na španielsky dvor, kde mali nadobudnúť praktické skúsenosti v politike, diplomacii a vojenstve a byť vychovávaný v katolíckom duchu, čo vo Viedni nebolo možné. Otec Maximilián mal voči tomu výhrady, sám pobudol v Španielsku niekoľko rokov, ale napokon súhlasil, pretože sa nádejal, že na miesto duševne chorého don Carlosa, následníka španielského trónu, zasadne niekto z rakúskej vetvy Habsburgovcov. Španielsko bolo v tom čase na vrchole moci. Po návrate domov Rudolf musel značne korigovať svoje správanie, pretože tu politická moc oveľa viac závisela od stavov ako v Španielsku. Kráľ sa musel uchádzať o ich priazeň a nemohol postupovať tak absolutisticky ako strýko Filip. Ďalej si musel osvojiť tolerantný prístup v náboženských veciach, pretože v Španielsku sa uplatňoval jedine katolicizmus. Českú, uhorskú i nemeckú kráľovsku korunu Rudolf získal ešte za života svojho otca a po jeho smrti bol zvolený za rímsko-nemeckého cisára. Na viedenskom dvore sa zorganizovala silná španielska strana, ktorá nabádala cisára k tvrdej rekatolizácií. No cisár nepodľahol nátlaku. Snažil sa byť viac sprostredkovateľom. Zároveň sníval o zjednotení kresťanských krajín v boji proti Turkom. No na túto úlohu nemal predpoklady. Chýbala mu rozhodnosť a pevná vôľa. V roku 1568 bolo dohodnuté manželstvo Rudolfa s Izabelou, dcérou Filipa II., ktoré predurčovalo Rudolfa získať španielsku korunu. Lenže ten sa nevedel rozhodnúť a preto roku 1597 Izabelu vydali za jeho brata Albrechta. Podobne dopadli aj ostatné sobášne zámery a z Rudolfa sa stal starý mládenec, hoci vyhľadával krásne ženy. Mal niekoľko detí, ktoré oficiálne neuznal, ale zariadil im dobrú výchovu a hmotné zabezpečenie. Natrvalo sa presťahoval na pražský hrad, ktorý sa stal predovšetkým centom kultúry a vedy. Rudolf bol vášnivým milovníkom umenia. A tak sa sály postupne zapĺňali minerálmi, zoologickými, etnografickými, antickými zaujímavosťami, umeleckými zbierkami, vzácnymi tlačami a rukopismi. Do Prahy pozýval mnohé významné osobnosti vedy a kultúry.  Roku 1580 sa u Rudolfa začali prejavovať prvé príznaky psychickej choroby, ktoré sa postupne stupňovali. Záchvaty zúrivosti sa striedali s hlbokými depresiami a strachom o život. Zhoršujúci sa zdravotný stav spôsoboval stratu záujmu o všetko dianie. Venoval sa jedine svojim zbierkam. Roku 1593 vypukla vojna s Turkami. U Rudolfa ožil starý sen byť zjednotiteľom kresťanských armád, ale u kresťanských panovníkov nenašiel moc pochopenia. Keď roku 1604 vypuklo v Uhorsku povstanie Štefana Bočkaja, monarchia sa rútila do zániku, pretože povstalci s pomocou Turkov obsadili celé Slovensko a vpadli dokonca i na Moravu a do rakúskych krajín. Keďže Rudolf nejavil o politické dianie záujem, iniciatívy sa chytili jeho bratia a synovci. Jeho mladší brat Matej uzavrel so Štefanom Bočkajom a s Turkami mier, čo sa však Rudolfovi nepáčilo. Matej si získal uhorské, rakúske i moravské stavy a vytiahol do vojny proti Rudolfovi. Ten sa nezmohol ani na odpor a bol donútený uznať Mateja ako uhorského kráľa a novú hlavu Habsburského rodu. Rudolf na Mateja zatrpkol a snoval proti nemu intrigy, preto roku 1611 Matej podnikol proti Rudolfovi ďalšiu vojenskú výpravu a prinútil ho vzdať sa aj českého trónu. Zlomenému Rudolfovi ostala len ročná renta 400 000 zlatých a titul rímsko-nemeckého cisára. Zomrel 20. januára 1612 v Prahe. 
 

Korunovácia

Kráľ Maximilán II. sa rozhodol korunovať svojho prvorodeného syna Rudolfa za uhorského kráľa ešte počas svojej vlády. Kráľovskú korunu mu zabezpečil štyri roky pred svojou smrťou.
Slávnostná korunovácia sa uskutočnila 25. septembra 1572 v Dóme sv. Martina v Prešporku, v čase oberačiek. Korunovácia bola rovnako honosná a nádherná ako Maximiliánova, iba o niečo kratšia. Po hlavnom korunovačnom a cirkevnom obrade v Dóme sv. Martina prechádzal slávnostný sprievod po Hlavnom námestí do františkánskeho kostola. Na Hlavnom námestí oproti mestskej radnici bola už v tom čase osadená nová fontána s kamennou sochou cisára Maximiliána, ktorú vytvoril  rakúsky kamenár Andrej Luttringer z Deutsch Altenburgu. Na  príkaz cisára dala totiž mestská správa vybudovať studňu s vodou dostupnou po celý rok. 
Korunováciou sa však Rudolf ešte nestal uhorským kráľom.  Tým sa stal až po smrti svojho otca, Maximiliána. Ako vladár však Rudolf nebol úspešný. Zanedbával vladárske povinnosti a politiku, svojím prístupom k rastúcim problémom priviedol postupne krajinu do stavu, ktorý o mnoho rokov neskôr vyústil do tridsaťročnej vojny. Stále častejšie sa utiekal k svojim záľubám. Zaujímala ho len jeho zbierka kuriozít, drahých kameňov, umelecké predmety, alchýmia a elixír života, vzácne maľby, antické sochy, drahokamy... Opustil Viedeň a za kráľovské sídlo si zvolil Prahu. Sem dal do klenotnice uložiť aj uhorskú korunu, ktorú spolu s ostatnými korunovačnými klenotmi považoval iba za pozoruhodnú starožitnosť (podobne ako o dve storočia neskôr cisár Jozef II.). Zostala tu až do korunovácie ďalšieho uhorského kráľa v roku 1608. Celkový úpadok krajiny a hroziace turecké nebezpečenstvo spôsobili, že ešte za Rudolfovho života sa dal za uhorského kráľa korunovať v Prešporku jeho mladší brat princ Matej.

Matej II. (doba vlády 1608 – 1619) korunovaný v Bratislave 19. novembra 1608

Anna (manželka Mateja II.) korunovaná v Bratislave 25. marca 1613

Životopis
Dcéra arcivojvodu Ferdinanda II. Tirolského a Anny Kataríny Gonzago Mantovskou. Po sobáši so svojím bratrancom Matejom II. bola i ona korunovaná za uhorskú kráľovnú v marci roku 1613. Hoci ich manželstvo bolo šťastné, zostalo nakoniec bezdetné. Bola to prvá korunovácia uskutočnená v jarnom období a taktiež prvá kráľovská manželka, ktorá dostala od uhorských stavov dar, niekoľko desiatok tisíc zlatých dukátov, ktorý dovtedy dostávali iba králi. Celý svoj život bola Anna prísnou katolíčkou. Jej vieru výrazne ovplyvnili  kapucíni, s ktorými sa zoznámila v Innsbrucku ešte ako dieťa a štedro podporovala ich rád aj vo Viedni, kam sa po svadbe presťahovala. Spolu  so svojím manželom založili vo Viedni kapucínsky kláštor. Spoločne zabezpečili záveťou viedenský kapucínsky kláštor, v ktorom mali byť zriadené habsburské krypty.  Dočasne boli pozostatky manželského páru uložené v kláštore klarisiek a po dokončení a vysvätení hrobky boli v roku 1633 rakvy prenesené do kapucínskej krypty.

Korunovácia

V marci roku 1613 sa v Prešporku konala ďalšia slávnosť. Za uhorskú kráľovnú tu v Dóme sv. Martina korunovali Matejovu manželku Annu. Bola to prvá korunovácia uskutočnená v jarnom období. Ešte jedno prvenstvo sa vzťahuje na túto korunováciu. Anna dostala nemalý peňažný dar od uhorských stavov. Dovtedy sa zaužívalo, že stavy  odovzdali dar novému kráľovi v podobe niekoľkodesiatok tisíc zlatých dukátov, ich manželky však pri svojej korunovácii dary nedostávali. Bola to výhradne mužská - kráľovská záležitosť. Týmto sa Anna stala  prvou kráľovskou manželkou, ktorá ako uhorská kráľovná vôbec takýto výnimočný dar dostala.

Ferdinand II. (doba vlády 1619 – 1637) korunovaný v Bratislave 1. júla 1618

Životopis
Druhý syn arcivojvodu Karola II. Štajerského a Markéty Bavorskej, bratranec kráľa Mateja II. Kráľ Matej nemal deti a preto na jeho návrh uhorský snem schválil za uhorského kráľa a Matejovho nástupcu arciknieža Ferdinanda, ktorý bol korunovaný 1. júla 1618. Korunovácia sa konala v časoch ohrozenia Uhorska tureckými vojskami a následne povstaním uhorskej šľachty. Nezúčastnili sa na nej ani vysokí ríšski hodnostári, takže slávnosti chýbal zvyčajný medzinárodný lesk. Preto strážcovia svätoštefanskej koruny preniesli korunovačné klenoty na hrad Essed  v Maďarsku. V roku 1622 sa opäť vrátili na prešpurský hrad.  Po smrti prvej manželky si Ferdinand II zobral za manželku svoju sesternicu , princeznú  Eleonóru, dcéru mantovského kniežaťa Vicenza Gonzagu.
Bol považovaný za schopného politika a obratného diplomata. V ťažkých časoch tridsaťročnej vojny dokázal presadiť svoj koncept absolútnej monarchie a položiť základy vnútornej integrácie stredoeurópskeho habsburského impéria.

Korunovácia

Uprostred leta, 1.júla 1618 bol v Dóme sv. Martina korunovaný Ferdinand II, bratanec kráľa Mateja II. Matej nemal deti, preto na jeho návrh uhorský snem 16. mája 1618 schválil za uhorského kráľa a Matejovho nástupcu arciknieža Ferdinanda.
Nového kráľa korunoval ostrihomský arcibiskup Peter Pázmány a palatín Žigmund Forgáč.
Krátko pred korunováciou víchrica poškodila mesto aj hrad. Škody na streche hradného paláca boli natoľko závažné, že kráľa ubytovali v rezidencii ostrihomského arcibiskupa priamo v meste. Slávnostná hostina sa však nakoniec konala v poškodenom paláci.
Na tejto korunovácii sa nezúčastnil ani chorý kráľ Matej II., ani vysokí ríšski hodnostári. Tým slávnosť stratila medzinárodný lesk. Aj z iného dôvodu bola táto korunovácia o niečo skromnejšia ako predchádzajúce. Uhorsko neustále ohrozovali Turci z juhovýchodu, k nim sa pridalo nebezpečenstvo zo strany samotnej uhorskej šľachty.
Pod vedením sedmohradského vojvodu Gabriela Bethlena vypuklo povstanie a nespokojní zemani  v roku 1619 obsadili mesto aj hrad, čím sa uhorské korunovačné klenoty ocitli v ohrození. Situácia bola viac ako nebezpečná a strážcovia koruny, Štefan Pálffy a Peter Révay museli zabezpečiť prenos koruny do bezpečia. Po niekoľkých sťahovaniach bola koruna uložená na hrade Essed v Maďarsku. V roku 1622 putovala koruna naspäť do korunnej veže prešporského paláca.
Ferdinand ovdovel a opäť sa oženil. Jeho druhou manželkou sa stala Ferdinandova sesternica, princezná Eleonóra, dcéra mantovského kniežaťa Vincenza Gonzagu.

Eleonóra (druhá manželka Ferdinanda II.) korunovaná v Bratislave 26. júla 1622

Životopis
Eleonóra, najmladšia dcéra mantovského vojvodu sa za Ferdinanda II vydala v roku 1622. V tom istom roku bola aj korunovaná za uhorskú kráľovnú v Dóme Sv. Martina, 26.júla 1622, krátko potom, ako sa do Prešporku vrátili korunovačné klenoty. Korunovácia kráľovnej uprostred leta priviedla do mesta veľa cudzincov, najmä Talianov, krajanov korunovanej kráľovnej. Tridsaťročná vojna a iné problémy ostatných európskych kráľovstiev však zabránili slávnosti mimoriadne vyniknúť. Cisár obdivoval na svojej druhej manželke jej krásu a nábožnosť. Sám bol veľmi zbožný, až bigotný, viedol príkladný rodinný život. Popri tom si ho chválili pre jeho štedrosť a lásku k hudbe.
Počas svojho života Eleonóra založila karmelitánske kláštory vo Viedni a Štajerskom Hradci.
Zomrela bezdetná vo Viedni.

Korunovácia

Eleonóra bola korunovaná za uhorskú kráľovnú v Dóme sv. Martina v lete, 26. júla 1622, tesne potom, ako sa koruna vrátila naspäť do Prešporka. Slávnosti sa zúčastnilo množstvo cudzincov, hlavne Talianov. Slávnosť prebehla podľa zaužívaného ceremoniálu.
Korunovácia však zostala v tieni tridsaťročnej vojny a problémov v ostatných kráľovstvách.

Ferdinand III, syn Ferdinanda II bol korunovaný za uhorského kráľa  8. decembra 1625 v Šoproni. V Prešporku v tom čase zúrila morová epidémia a Stoličný Belehrad, pôvodné korunovačné mesto, bolo stále v rukách Turkov. A tak sa Šoproň stal už tretím korunovačným mestom v Uhorsku. Korunovácia sa uskutočnila v malom kostole pri kláštore františkánov.

Mária Anna (prvá manželka Ferdinanda III.) korunovaná v Bratislave 14. februára 1638

Ferdinand IV. (samostatnej vlády sa nedožil +1654) korunovaný v Bratislave 16. júna 1647

Životopis
Syn cisára Ferdinanda III. a infantky Márie Anny. Už ako dieťa bol veľmi vnímavý a tak nečudo, že sa stal otcovým miláčikom. Veľmi skoro ho otec začal zasväcovať do vládnych záležitostí a už v roku 1646 ho korunovali za českého kráľa. Mladý princ mal iba trinásť rokov. V tých rokoch boli korunovačné klenoty ukryté pred stavovským povstaním Juraja I. Rákocziho  v opevnenom hrade Ráb, odkiaľ ich v roku 1646 previezli do korunovačného mesta.  Korunovácia sa však uskutočnila až 16. júna 1647, pretože náhle zomrela kráľovná Mária Anna. Po korunováciách sa plánovala veľká svadba – naraz sa mali uzavrieť dve manželstvá: Ferdinand IV si mal vziať za manželku  Máriu Terezu, dcéru španielskeho kráľa Filipa IV a španielsky kráľ Filip IV si mal vziať  Máriu Annu, Ferdinandovu sestru. Korunovačné  slávnosti poznačil veľký požiar v centre mesta, pri ktorom vyhorelo sedemdesiatdva domov. Mnohí videli v požiari zlé znamenie, ktoré predpovedalo mladému panovníkovi nešťastie. Veštba sa naplnila v roku 1654, keď  Ferdinand IV. náhle zomrel na infekciu spôsobenú kiahňami vo veku 21 rokov, ešte za života svojho otca. Krátko po kráľovej smrti  nastala v krajine  nebezpečná kríza ohľadne jeho následníka.

Korunovácia

Stabilitu krajiny ohrozovalo počas vlády Ferdinanda III.  ďalšie stavovské povstanie, vedené Jurajom Rákoczim. Preto sa uhorské stavy rozhodli v roku 1644 previesť korunovačné klenoty do bezpečnejšieho a lepšie opevneného hradu v neďalekom Rábe. Hrozilo totiž nebezpečie, že sa Rákocziho vojsko zmocní koruny - symbolu uhorského kráľovstva .
Keď sa v roku 1646 kráľ Ferdinand III. rozhodol, že odovzdá korunu svojmu synovi Ferdinandovi, mladý princ mal len 13 rokov. Korunováciu plánovali uskutočniť opäť v Prešporku. To znamenalo zariadiť bezpečný prevoz koruny z Rábu späť do korunovačného mesta. Sprievod pozostával z dvoch strážcov koruny a ďalších významných uhorských šľachticov. Štyridsaťšesť kočov strážilo 500 mužov, ktorí chránili vzácny poklad pred možnými útokmi nepriateľov.
Korunovačný snem sa konal od 1.mája 1646 v prešporskom františkánskom kláštore. Snem prerušili, pretože 13. mája 1646 zomrela Ferdinandova manželka, Mária Anna. Nový panovník bol zvolený až 3. júna 1647, kedy sa konečne vyriešili otázky náboženskej slobody pre uhorských protestantov. Korunovácia sa mala konať 15. júna 1647. Uskutočnila sa však až na druhý deň, nakoľko v dome, kde býval český kancelár gróf  Martinic, vypukol požiar. Oheň sa veľmi rýchlo rozšíril aj na okolité domy a ulice. Vtedy zhorel aj dom na Hlavnom námestí nazývaný Zelená izba, v ktorom sa konali snemy a čapovalo sa tu mestské víno.
Korunovácia 13-ročného Ferdinanda IV. sa uskutočnila 16. júna 1647 podľa zaužívaného ceremoniálu.  Kráľ zomrel mladý, v roku 1654. Jeho skorú smrť mnohí pripisovali práve nešťastiu, ku ktorému došlo v deň jeho korunovácie. Požiar považovali za zlé znamenie, ktoré sa nakoniec vyplnilo.

Mária Eleonóra (tretia manželka Ferdinanda III.) korunovaná v Bratislave 6. júna 1655

Leopold I. (doba vlády 1657 – 1705) korunovaný v Bratislave 27. júna 1655

Životopis
Mladší syn cisára Ferdinanda III. a Márie Anny. Už v mladosti, kvôli jeho častej chorľavosti, mu rodičia určili duchovnú dráhu. Mal sa stať vysokým cirkevným hodnostárom. Lenže roku 1654 nečakane zomrel Ferdinand IV., najstarší syn Ferdinanda III. a štrnásťročný Leopold sa zrazu stal dedičom habsburského trónu. Obmedzili sa hodiny teológie, morálky, polemiky, mystiky a cirkevnej hudby a nastúpili história, politika, diplomacia, prírodopis, zemepis a štátoveda. Za kráľa bol korunovaný 27.júna 1655, kedy nemal ešte ani 15 rokov. Bol veľkým milovníkom umenia, najmä hudby. Jeho dvorná kapela patrila k najlepším na svete a ročne ho stála 50 000 zlatých. Povrávalo sa, že keby všetky úrady vo Viedni boli v takom stave ako kapela, Viedeň by bola rajom na zemi a útulkom spravodlivosti. Ďalšou Leopoldovou záľubou bol sústruh, na ktorom vyrobil množstvo vydarených predmetov, a alchýmia, čo asi vyplývalo z nedostatku peňazí na cisárskom dvore. Hoci bol duchovne a umelecky založený panovník, viedol ustavičné vojny. Stal sa jedným z najvýznamnejších habsburských  panovníkov svojej epochy. Postaral sa o založenie univerzít v Innsbrucku, Olomouci a Vratislavi.
Za  jeho vlády začala výstavba barokovej Viedne. Turci aj naďalej ohrozovali Uhorsko. Preto Leopold nechal previesť korunovačné klenoty z prešpurského hradu najskôr do Viedne , potom do Linza a nakoniec do opevneného Passau. Keď pominulo turecké nebezpečie, klenoty previezli  naspäť na prešpurský hrad a Prešporok sa stal sídlom uhorskej koruny.

Korunovácia

O tri týždne neskôr sa v Dóme konala ďalšia korunovácia. Snem zvolil za uhorského kráľa princa Leopolda, mladšieho Ferdinandovho syna. Korunovácia sa uskutočnila 27. júna 1655. Leopold v čase korunovácie nemal ešte ani 15 rokov. Slávnosť prebiehala podľa zaužívaného ceremoniálu, mladučký kráľ zložil prísahu, pasoval rytierov Zlatej ostrohy, na korunovačnom kopčeku sekol na všetky svetové strany.

Počas vlády Leopolda I. naďalej Turci ohrozovali Uhorsko. Kráľovská koruna preto putovala z Prešporského hradu najprv do Viedne, neskôr do Linza a potom do dobre opevneného Pasova. Keď pominulo turecké nebezpečenstvo, koruna sa vrátila späť na Prešporský hrad -  sídlo uhorskej koruny.
Nezdareným útokom na Viedeň začali Turci strácať pozície v Uhorsku. V roku 1686 ich Karol Lotrinský so svojimi žoldniermi definitívne vyhnal z Budína a tým sa otvorila cesta oslobodenia južného Uhorska. Boje však úplne nekončili, pod tureckou mocou zostalo ešte stále Sedmohradské kniežatstvo.
Kráľ zvolal už v roku 1687 do Prešporka krajinský snem. Reorganizácia zničeného kráľovstva bola nevyhnutnosťou. Leopold prišiel  z Viedne do Prešporka 30. októbra so svojími synmi Jozefom a Karolom a spoločne sa ubytovali v hradnom paláci. Na tomto sneme sa panovníkovi podarilo uzákoniť klauzulu o práve prvorodeného Habsburga na uhorskú korunu. Tak vzniklo dedičné právo rodu Habsburgovcov, pretrvávajúce takmer ďalších stopäťdesiat rokov.   Uhorská šľachta sa pod vplyvom radosti z víťazstva nad Turkami dobrovoľne vzdala svojho starého práva udeleného ešte v roku 1222 kráľom Ondrejom II. - a to možnosti brániť sa so zbraňou v ruke proti neoprávneným požiadavkám svojho kráľa. Toto právo platilo pre uhorských prelátov, magnátov a šľachtu.

Jozef I. (doba vlády 1705 – 1711) korunovaný v Bratislave 9. decembra 1687

Životopis
Po definitívnom vyhnaní Turkov z územia Uhorska, kráľ Leopold I. v októbri 1687 definitívne presadil právo prvorodeného Habsburga na uhorskú korunu. Tak vzniklo dedičské právo rodu Habsburgovcov , pretrvávajúce takmer 150 rokov.
Syn cisára Leopolda I. a Eleonóry Falcko – Neuburskej. Cisár Leopold si dal na výchove svojho syna Jozefa dostatočne záležať, aby ho dobre pripravil na vládnutie v dedičných krajinách. Jozef ovládal šesť cudzích jazykov, získal dobré vzdelanie najmä v oblasti práva, histórie a matematiky. Boli mu vštepené zásady náboženskej tolerantnosti. Získal teoretické znalosti vojenskej vedy. Učitelia dbali aj na jeho telesný rozvoj telocvikom, šermom, plávaním a jazdou na koni. Jozef I. bol za uhorského kráľa  korunovaný ako 9-ročný, 9. decembra 1687. Vlády sa však ujal až po otcovej smrti v roku 1705, ako dvadsaťsedemročný sa uchopil vlády. Zreformoval armádu. Vojaci dostávali pravidelný žold, zlepšilo sa zásobovanie a uskutočnila sa modernizácia armády. Takisto sa pustil do reformy na viedenskom dvore.  Za svojej vlády modernizoval ústrednú správu a stabilizoval financie. Do dejín vstúpil ako podporovateľ umenia a hudby. Keď sa zahraničná politická situácia  ustálila, očakávalo sa, že Jozef I. sa pustí do ďalších reforiem v krajine, ale toho sa obyvatelia monarchie už nedočkali, pretože 17. apríla 1711 zomrel po dlhom neúspešnom boji s čiernymi kiahňami bez mužských potomkov.

Korunovácia

Kráľ využil príležitosť, kedy mu všetci ďakovali za oslobodenie spod tureckého jarma a predniesol požiadavku ihneď korunovať svojho maloletého syna Jozefa za uhorského kráľa. Jozef mal len deväť rokov, podľa cirkevného práva bol neplnoletý a preto nemohol korunovačný sľub zložiť. Uhorský snem korunováciu neschválil. Na žiadosť kráľa ho však predčasne birmoval prítomný apoštolský nuncio, čím sa Jozef stal z cirkevného hľadiska plnoletým a dokonca sám kráľ  pasoval svojho syna za rytiera, aby mohol malý následník trónu splniť druhú časť korunovácie - pasovanie rytierov Zlatej ostrohy. Tým boli splnené všetky podmienky na korunováciu a snem musel s návrhom súhlasiť.
Korunovácia sa uskutočnila 9. decembra 1687 podľa zaužívaného ceremoniálu. Posledný raz v dejinách uhorskej korunovácie sa palatín  tri razy formálne opýtal prítomných, či chcú arciknieža Jozefa korunovať za uhorského kráľa. Vďaka dedičnému právu bol tento krok korunovácie v nasledujúcich obdobiach vynechaný.
Korunovaný kráľ bol oblečený počas slávnosti do honosného odevu uhorského šľachtica a  pri kladení koruny na hlavu kráľa asistoval arcibiskupovi palatín.
V tento deň sa rozchýrila radostná zvesť o oslobodení Jágru. Čoskoro bolo oslobodené aj pôvodné korunovačné mesto, Stoličný Belehrad. Korunovácie v Prešporku však medzitým nadobudli svoju tradíciu a naďalej tu pretrvávali až do roku 1830, kedy sa tu uskutočnila posledná korunovácia.
Jozef I. sa ujal vlády až v roku 1705 po otcovej smrti. Vládol veľmi krátko,necelých šesť rokov. Zomrel bez mužských potomkov 17. apríla 1711.
Následníkom uhorského trónu sa stal jeho mladší brat Karol.

Karol III. (doba vlády 1711 – 1740) korunovaný v Bratislave 22. mája 1712

Životopis
Mladší brat Jozefa I. Karol III., španielsky kráľ, bol v roku 1711  na ceste zo Španielska, korunovaný aj za rímskeho cisára. Uhorským kráľom,  Karolom VI. sa stal 22.mája 1712. Počas svojho pobytu v Španielsku sa stihol aj oženiť. Keďže u Habsburgovcov manželstvo bolo politickou záležitosťou, viedenský dvor mu vybral 14 ročnú Alžbetu Kristínu, dcéru brunšvicko-wolfenbüttelského vojvodu. Nakoľko ženích bol v Španielsku, k oltáru ju doviedol jeho brat Jozef. V jeho zastúpení zložil i sľub vernosti a odovzdal obrúčku. Karol sa s ňou prvýkrát uvidel až po polroku, keď prišla za ním do Španielska. Hneď si ju zamiloval a milou mu ostala až do konca života.  Pred korunováciou vydal Karol korunovačný diplom, v ktorom sa zaviazal, že uhorská koruna bude uložená výhradne na uhorskom území a  nikdy sa nevyvezie z krajiny. Jeho korunovácia prebehla podľa zaužívaného rituálu. Slávnostná hostina sa uskutočnila v arcibiskupskom paláci podľa španielskej etikety. Kráľ za stolom jedol sám. Pri stole obsluhovali príslušníci grófskej rodiny Esterházyovco a Pálfyovcov.
Po slávnostiach sa kráľ vrátil na hrad , kde prijal najvýznamnejších šľachticov a bohato ich obdaroval. Pretože nemal nasledovníka trónu po meči,  prvorodený syn krátko po narodení umrel, vydal pragmatickú sankciu v 1713. Podľa nej vlády sa mali ujať v prvom rade mužskí potomkovia podľa zásady primagenitúry a v prípade, že nebolo mužského potomka, nástupné právo malo zdediť ženské potomstvo, a to najprv Karolove dcéry a potom dcéry jeho predchodcov. Tento Karolov prezieravý ťah zabezpečil kontinuitu Habsburgovcom v dedičných krajinách, pretože nasledujúcim uhorským a českým kráľom sa stala práve jeho dcéra Mária Terézia. Toto rozhodnutie potvrdili aj české a uhorské stavy. Nástupnícke právo habsburgských žien na trón bolo prijaté na uhorskom sneme v roku 1722.

Korunovácia

Keď kráľ Jozef I. v roku 1711 zomrel, uhorská krajina bola ubiedená a rozvrátená. Len prednedávnom skončilo Rákocziho povstanie, korunovačné klenoty boli už deväť rokov bezpečne uložené vo Viedni a arciknieža Karol, Jozefov brat, bojoval v Španielsku o trón.
Do Viedne sa Karol vrátil až v januári nasledujúceho roka. Po ceste sa dal v decembri 1711 korunovať za rímskeho cisára.
Korunovačné klenoty bezpečne previezli strážcovia koruny - Michal Pálffy a Adam Kollonič na Prešporský hrad do klenotnice na prvé poschodie korunnej veže. Korunovačný snem určil dátum korunovácie na 22.mája 1712. Súčasťou korunovačného diplomu, ktorý vydal budúci kráľ,  bol aj záväzok kráľa, že uhorská koruna bude uložená výhradne na uhorskej pôde, nikdy sa nevyvezie z krajiny a strážiť ju budú dvaja menovaní ochrancovia.
Korunovácia prebiehala podľa zaužívaného poriadku, iba časť ceremoniálu, kedy sa palatín pýta stavov, či si želajú korunovať prítomného kandidáta, bola vynechaná. Kráľa korunoval primas knieža August Christián Saský, asistoval mu kaločský arcibiskup Imrich Csáky a záhrebský biskup Štefan Teleki.
Po obradoch v Dóme sv. Martina prešiel sprievod do františkánskeho kostola, cestou rozhadzoval hlavný pokladník medzi ľud pamätné korunovačné mince. V kostole kráľ pasoval za rytierov zaslúžilých krajinských úradníkov - županov, sudcov, radcov a kráľovských prísediacich. Súčasťou korunovácie bola opäť prísaha pred  kostolom milosrdných bratov a časť ceremoniálu na korunovačnom kopčeku. Potom sa celý sprievod pobral na slávnostnú hostinu do arcibiskupského paláca. Hostina prebiehala podľa španielskej etikety. Za stolom sedel a jedol kráľ sám. Ostatní prítomní sa len prizerali a zasadnúť za slávnostnú tabuľu mohli až potom, ako kráľ dojedol a kráľovský obed  sa skončil. V tento deň sa nezabudlo ani na prostý ľud. Pred Michalskou bránou opekali na niekoľkých ražňoch tučné voly, z fontány tieklo biele a červené víno. Oslavy trvali celú dlhú noc. Po slávnostiach sa kráľ vrátil na hrad. Prešiel novou slávnostnou bránou, ktorú postavili práve na túto príležitosť. 
Na druhý deň prijal kráľ významných šľachticov  a bohato ich obdaroval.

Alžbeta Kristína (manželka Karola III.) korunovaná v Bratislave 18. októbra 1714

Životopis
Princeznin starý otec brunšvicko – wolfenbüttelský vojvoda Anton Ulrich chystal pre svoju vnučku svadbu s Karolom VI (aj Karol III ako španielsky a uhorský kráľ), mladším synom cisára Leopolda I.  Karolovou manželkou sa môže stať jedine katolíčka. Preto sa dvaja teológovia snažia z mladučkej, 15-ročnej princezničky so silným protestantským vyznaním spraviť katolíčku.  Alžbeta Kristína je však mimoriadne bystrá, neoblomná a tvrdohlavá. Nakoniec sa im to podarí a urobia z nej na celý život oddanú a hlboko veriacu katolíčku. Teraz už nič nebráni tomu, aby bol sobáš uzavretý. Princezná prichádza s veľkým sprievodom do Viedne, kde sa 23.januára 1708 koná svadba v hietzinskom kostole. Karol bol v tom čase v Španielsku, v jeho zastúpení manželský sľub vernosti zložil jeho brat Jozef. V tom istom roku v lete odchádza Alžbeta za svojím manželom do Barcelony. Karol je nadšený krásou, pôvabom a šarmom svojej manželky. Miloval ju celý svoj život.
Keď Karol odchádza sám do Viedne kvôli náhlej smrti svojho staršieho brata cisára Jozefa I. v roku 1711, svoju 20-ročnú manželku menuje za miestodržiteľku v Španielsku. Tá preukazuje výnimočné schopnosti a nadanie pri riadení krajiny a zvláda aj nespokojné katalánske stavy.  Konečne v roku 1713 odchádza za svojím manželom do Linzu.
Za uhorskú kráľovnú bola korunovaná 18.10. 1714 v Bratislave v dóme sv. Martina.
Ich manželstvo zostalo dlho bezdetné, až nakoniec, po 8 rokoch sa konečne narodil následník trónu - Leopold. Po šiestich mesiacoch  však chlapec zomiera. V nasledujúcich rokoch sa kráľovskému páru narodili tri dcéry, najstaršia dostala meno Mária Terézia.
Alžbeta vnútorne veľmi trpela , že nepriviedla svojmu manželovi na svet následníka trónu.

Korunovácia

Kráľ Karol sa oženil s nemeckou princeznou Alžbetou Kristínou a v októbri roku 1714 ju dal korunovať v Prešporku za uhorskú kráľovnú. Aj kráľovnú korunoval uhorský primas August Christian Saský. Prekvapením bolo, keď palatín Mikuláš Pálffy, nástupca Pavla Esteházyho, urobil nečakaný ústupok svetského magnáta voči cirkvi a  korunu podal primasovi. Ten ju sám pridržal kráľovnej nad pravým plecom.

Karol III. sa ešte za svojho života postaral o to, aby sa nástupnícke právo na trón rozšírilo aj na ženské potomstvo rodu Habsburgovcov. V roku 1713, keď vydal pragmatickú sankciu, ktorou zabezpečil a zaručil  právo na trón aj pre svoje dcéry, bol ešte bezdetný.  Po smrti jeho jediného syna a mužského následníka trónu Leopolda, sa sankcia vzťahovala na  jeho dve dcéry, Máriu Teréziu a Máriu Annu. Pragmatickú sankciu potvrdili rakúske, české aj uhorské stavy. Nástupnícke právo žien bolo na uhorskom sneme prijaté v roku 1722 vo forme zákona.

Mária Terézia (doba vlády 1740 – 1780) korunovaná v Bratislave 25. júna 1741

Životopis
Najstaršia dcéra Karola III. a princeznej Alžbety Kristíny.   Jej korunovácia za uhorskú kráľovnú sa konala 25.júna 1747. Ešte pred korunováciou sa jej narodili 3 dcéry a štvrté dieťa, syn Jozef, budúci nasledovník trónu. Mala 16 detí. Popis korunovácie Márie Terézie sa zachoval vo všetkých detailoch. Potvrdzuje, že jej korunovácia bola pompézna. Korunovali ju, ako poslednú ženu podľa kráľovského ceremoniálu- so žezlom, jablkom, mečom a svätoštefanskou korunou, ktorú jej položili na hlavu, ako kráľovi. Na jej ceste do korunovačného mesta ju sprevádzal manžel František Štefan Lotrinský. Po príchode ju vítalo zvonenie zvonov a  výstrely z diel.
Mladá panovníčka zdedila krajinu v žalostnom stave. Vek ministrov sa blížil k osemdesiatke, protekcia a korupcia prekvitali, chýbali podnikatelia, pretrvávali ešte stredoveké tradície, panovala hospodárska zaostalosť, nevzdelanosť a veľká bieda. Panovníčka sa pustila do reforiem. Začala reorganizovať armádu, zaviedla všeobecné používanie uniforiem, starala sa o pravidelnú stravu a žold, udeľovanie dovoleniek, zriadila vojenskú akadémiu, kadetku a polytechniku. V čase mieru vyžadovala, aby sa armáda zúčastňovala na verejných prácach. Podnetom na hospodárske reformy bolo výrazne ekonomické zaostávanie za vyspelými západoeurópskymi krajinami. Roku 1784 bol spracovaný súpis pozemkovej držby, tzv. tereziánsky kataster, podľa ktorého sa stanovili dane. Dala raziť kvalitné strieborné mince a roku 1762 sa začali vydávať prvé papierové peniaze v strednej Európe. Podporovala výstavbu manufaktúr a ciest, čím posilnila obchod. V priebehu ôsmich rokov vyrovnala štátny dlh a dosiahla dokonca prebytok štátneho rozpočtu. Ešte v 18. storočí sa súdili a upaľovali čarodejnice a pri vypočúvaní sa používali rôzne formy mučenia ako za stredoveku. Preto sa Mária Terézia rozhodla zreformovať aj súdnictvo a roku 1768 vydala nový trestný poriadok – Constitutio Criminalis Theresiana. Problémy v zdravotníctve riešila kráľovským mandátom Generale normativum de re sanitatis z roku 1770. Kvôli nedostatku lekárov zriaďovala lekárske fakulty a podporovala zdravotnú osvetu. Ďalším významným podielom na skvalitňovaní životnej úrovne bolo nariadenie o povinnej školskej dochádzke. Na vysokých školách sa zaviedli mnohé moderné prírodovedné a spoločenskovedné poznatky. Pri presadzovaní reforiem bola v neustálom konflikte hlavne s uhorskou šľachtou. Uvedomovala si, že jej vďačí za udržanie trónu, ale keď uhorský snem v roku 1764 odmietol rokovať o reformách, rozpustila ho a až do konca života ho nezvolala. Vládla pomocou kráľovských dekrétov. Na presadenie týchto reforiem by nestačila len pevná vôľa, ale bola potrebná dobrá znalosť pomerov, rozhľadenosť a rozvážnosť postavená na solídnom vzdelaní. A toho sa jej dostalo už v mladosti. Získala všeobecné vzdelanie, plynule ovládala päť jazykov a popritom nevynechávala ani predmety, ktoré patrili k bežnému vzdelaniu dievčat. Šťastným krokom v jej živote bolo uzavretie manželstva s Františkom Štefanom Lotrinským, s ktorým mali až šestnásť detí. Hoci roku 1745 bol zvolený za cisára, uvedomoval si, že nemá veľké diplomatické, vojenské a štátnické nadanie, preto správu krajiny ponechal úplne v rukách Márie Terézie. Zato však bol nesmierne úspešný v ekonomike a podnikaní. Jeho osobné príjmy ďaleko prevyšovali príjmy štátnej pokladnice. Keď roku 1765 predčasne zomrel, Mária Terézia už nikdy neodložila čierny vdovský odev. Vládla ešte pätnásť rokov spolu so svojím synom Jozefom II. Za štyridsať rokov panovania si získala veľkú úctu a uznanie aj u svojich nepriateľov. Nemecký kancelár Bismarck ju označil za najväčšieho štátnika rakúskej panovníckej dynastie.

Korunovácia

Karol III. zomrel na jeseň v roku 1740. Korunovácia  uhorskej kráľovnej sa konala však až 25. júna 1741. Oneskorenie slávnosti bolo zapríčinené radostnou udalosťou, Mária Terézia čakala svoje štvrté dieťa a lekári jej neodporúčali vystavovať sa takému napätiu a vzrušeniu, akým korunovácia bola. Čakalo sa až do narodenia následníka trónu, korunného princa  Jozefa. Korunovačná slávnosť bola rovnako pompézna ako všetky predchádzajúce, avšak predsa iná. Korunovali ženu podľa kráľovského ceremoniálu - so žezlom, jablkom, mečom a svätoštefánskou korunou, ktorú jej položili na hlavu ako kráľovi. Na korunovačnú slávnosť prišla Mária Terézia s manželom a malým sprievodom 20. júna. Korunovačný snem zvolil prešporského grófa Jána Pálffyho za nového palatína. Korunu previezli strážcovia za účasti ozbrojeného sprievodu do Dómu sv. Martina deň pred korunováciou a uložili ju do stráženej sakristii. Udialo sa tak za hlaholu dómskych zvonov.
Nastal deň korunovácie. O ôsmej ráno si skupina magnátov odvádzala koč s kráľovnou a do mesta vstúpili Vydrickou bránou rovno pred Dóm sv. Martina. V chráme posadili panovníčku  na trón, ktorý stál na vyvýšenom pódiu pred krásnym hlavným oltárom. Cez omšu odeli kráľovnú do plášťa sv. Štefana a opásali ju mečom. Potom ju ostrihomský arcibiskup a primas krajiny knieža Imrich Esterházy korunoval za uhorskú kráľovnú presne tak, ako to dovtedy prináležalo len kráľom. Do pravej ruky jej vložil žezlo, do ľavej krajinské jablko a spoločne s palatínom jej na hlavu položil svätoštefánsku korunu. Prítomní zvolali: "Vivat Domina et Rex Noster!" - pretože ju korunovali ako kráľa a nie ako kráľovnú. Potom zaznela hymna Te Deum Laudamus, sprevádzaná zvukom flaut, píšťal a bubnov. Do toho všetkého sa ozýval hlahol zvonov a hrmenie diel. Po skončení hymny a hudby odobrali kráľovnej insígnie aby mohla v kľude sledovať omšu.
Z chrámu vyšla kráľovná so svojím sprievodom severnou bránou a po drevenom vyvýšenom chodníku potiahnutom súknom v uhorských farbách prešla k františkánskemu kostolu. Odetá bola do korunovačného plášťa, v rukách držala žezlo a jablko a na hlave mala kráľovskú korunu. Slávnostný sprievod ukončoval predseda Kráľovskej uhorskej komory na koni, ktorý rozhadzoval medzi ľud zlaté a strieborné mince. Po slávnosti si mohli ľudia opäť rozobrať plátno. Tentoraz pod dozorom stráže, aby nedošlo k bitke a zraneniam.
Cestou sa panovníčka zastavila na Františkánskom námestí pred sochou Panny Márie, ktorú sem dal osadiť jej starý otec Leopold I. v roku 1675. V kostole františkánov jej palatín gróf Ján Pálffy predstavil 45 šľachticov, ktorých  kráľovná následne pasovala za rytierov Zlatej ostrohy. Po skončení tejto časti korunovácie nastúpila do vyzdobeného koča a Michalskou bránou vyšla za hradby mesta. Tu ju čakala tretia časť korunovačného ceremoniálu a to prísaha na kríž pred očami všetkých prítomných. Slová prísahy jej predčítal ostrihomský arcibiskup. Ľud zvolal "Vivat Domina et Rex Noster" a kráľovná opäť nastúpila do koča. Odviezli ju na dunajský breh, ku korunovačnému kopčeku.  Tu vysadla na  pripraveného čierneho žrebca, vyšla na kopček a podaným mečom sekla na všetky štyri svetové strany odhodlaná krajinu brániť pred nepriateľmi prichádzajúcimi zo všetkých smerov.
Keď sa slávnosť skončila, bolo po dvanástej hodine.
Na hrade sa konal slávnostný obed, pri ktorom mala kráľovná na hlave kráľovskú korunu a oblečený plášť sv. Štefana. Okolo stola sedeli spolu s Máriou Teréziou samé významné osobnosti. Jej manžel František Štefan Lotrinský, jej setra arcikňažná Mária Anna, otcova sestra arcikňažná Magdaléna, primas knieža Imrich Esterházy,  kaločský biskup a palatín Ján Pálffy. Vybranú spoločnosť obsluhoval  komorník gróf František Eszterházy a gróf Adam Batthyányi. Jedlá im podávali pohárnici a ďalší nižší hodnostári.
Ani tentoraz sa nezabudlo na prostý ľud a na predmestiach sa pre nich pieklo niekoľko volov, zo slávnostnej fontány tieklo biele a červené víno.
Panovníčka dostala od uhorských stavov kráľovský dar - 100 000 zlatých dukátov.

Jozef II., syn Márie Terézie a následník trónu, sa odmietol dať korunovať za uhorského kráľa, pretože nechcel prisahať na uhorskú ústavu. Svätoštefánsku kráľovskú korunu na jeho príkaz odviezli 13. mája 1784 z Bratislavy do Viedne, kde ju uložili v cisárskej klenotnici.

Leopold II. (doba vlády 1790 – 1792) korunovaný v Bratislave 15. novembra 1790

Životopis
Tretí syn Márie Terézie a cisára Františka I. Štefana. Bol prezývaný ako „knieža mieru“, „kráľ pastierov“ a „ Leopold Múdry“,  vďaka jeho dôkladnej reformnej politike. Ako 22-ročný sa Leopold ujal vlády v Toskánsku, ktoré dostal z pozície druhého nástupcu na panovnícky trón. Svojej úlohy sa zmocnil zodpovedne. Začal s reformou daňového systému, zabezpečil slobodu remeselnej výroby, samosprávu obciam, zákon o nahradení pravidelnej armády občianskou milíciou. No revolučným krokom, ktorý v ňom dozrieval niekoľko rokov, bolo spísanie ústavy, ktorá by konštituovala občiansku spoločnosť. Jednotlivé obce by mali svojich zástupcov v parlamente, ktorý by mal väčšiu právomoc ako panovník, pretože by mohol vetovať jeho zákony. Lenže tento zámer sa neuskutočnil, pretože po smrti Márie Terézie, jeho matky, nastúpil na trón jeho brat Jozef II, ktorý začal presadzovať tvrdú centralizačnú politiku a z Leopolda urobil len vysoký orgán centrálnej správy riadený z Viedne. Leopold zahŕňal Jozefa množstvom návrhov a pripomienok, ale Jozef ich ignoroval.  Po smrti svojho brata Jozefa II. sa bez okolkov dal korunovať za uhorského kráľa. Korunovácia sa uskutočnila 15. novembra 1790. Leopold II. znova zriadil šľachtické stolice a oslobodil šľachtu od platenia daní, no na druhej strane ponechal centrálne dvorské úrady, ktoré značne oslabovali uhorské samosprávne orgány. V pokračovaní v Jozefových reformách, ale s väčším taktom a citlivosťou ako to robil Jozef, mu zabránila náhla smrť, ktorá prekvapila celú verejnosť. Dokonca sa začali objavovať fámy o otrave, ale pravdepodobnou príčinou boli jeho žalúdočné a črevné problémy, ktorým neprospievalo ani 17-hodinové pracovné nasadenie, keď nastúpil do úradu cisára.

Korunovácia

Po smrti Jozefa II. sa bez okolkov dal korunovať jeho brat Leopold II. za uhorského kráľa a to v Prešporku, hoci uhorské stavy žiadali, aby sa korunovácia uskutočnila v Budíne.
Korunovácia sa uskutočnila 15.11.1790.
Do Dómu sv. Martina museli korunu doviezť práve z Budína. Kráľ prišiel do korunovačného mesta od rieky Moravy zo severozápadu. Skôr než vstúpil do Prešporka, navštívil primasa Jozefa Batthyányho v jeho letnom paláci mimo hradieb mesta, kde ho pohostil sám kardinál.
Do mesta vstúpil slávobránou postavenou na Suchom mýte pred palácom grófa Grassalkoviča a Michalskou bránou. Prepychový Primaciálny palác bol dokončený len pred niekoľkými rokmi a panovník neváhal ubytovať sa práve tu. Hradný palác bol v tom období prestavaný a slúžil ako generálny seminár. Pre potreby panovníka sa nedal použiť ani provizórne. Veľká sála hradného paláca však na otvorenie korunovačného snemu postačovala. Kráľ otvoril korunovačný snem 11. novembra 1790. Najprv účastníci snemu zvolili palatína - princa Leopolda Alexandra, Leopoldovho syna a termín korunovácie určili na 15. novembra 1790. Na počesť tohto významného dňa boli vytlačené korunovačné mince a na počesť Leopoldovej sestry Karolíny Márie a jej manžela, sicílskeho kráľa Ferdinanda vyrazili pamätné medaily.
Na korunovačnej slávnosti nový palatín Leopold Alexander kládol spolu s arcibiskupom na hlavu svojho otca kráľovskú korunu. Pri ďalšej časti korunovácie vo františkánskom kostole mu predstavil 33 šľachticov, ktorých kráľ následne pasoval za rytierov Zlatej ostrohy. Po absolvovaní všetkých častí korunovačného aktu sa sprievod na čele s kráľom vydal na hrad. Cestou prešli ďalšou slávobránou, ktorú kráľovi pripravila prešporská židovská obec na Zámockej ulici neďaleko záhradného paláca grófa Pálffyho. Pri vchode aj východe zo slávobrány stáli rabíni so zvitkami tóry v rukách a študenti talmudskej školy spievali kráľovi staré piesne.
Deň korunovácie bol ukončený slávnostnou večerou v letnom arcibiskupskom paláci a ohňostrojom. Nasledujúci večer knieža Anton Grassalkovič usporiadal vo svojom paláci mimo hradieb mesta slávnostnú večeru a ples pre pozvaných hostí.
Slávnosti trvali celý týždeň. Nezabudlo sa ani na prostý ľud. Na vonkajšom nádvorí hradu preň tri dni opekali  niekoľko veľkých volov, na priestranstve medzi Rybárskou bránou a korunovačným kopčekom sa konala veľká ľudová zábava.
Hneď po korunovácii previezli svätoštefánsku korunu späť do Budína.
Leopold II. vládol iba dva roky, zomrel v roku 1792.

Jeho nástupcom sa stal František I. a za uhorského kráľa sa nechal korunovať vo františkánskom kostole v hlavnom meste Budíne. Dve z jeho manželiek však boli opäť korunované v Prešporku.

Mária Ludovika (tretia manželka Františka I.) korunovaná v Bratislave 7. septembra 1808

Životopis
Najmladšie dieťa arcivojvodu Ferdinanda , generálneho guvernéra rakúskej Lombardie a Márie d´Este, narodila sa vo Verone. V roku 1808 sa vydala za dvakrát ovdoveného cisára Františka I. Ich manželstvo bolo šťastné, ale bezdetné. Starala sa o cisárove deti z predchádzajúcich manželstiev. 7.septembra v roku 1808 bola korunovaná za  uhorskú kráľovnú. Bolo to v čase, keď Európou víťazne pochodovali Napoleonove vojská. Vtedy sa František I. musel vzdať svojho titulu rímskeho cisára a dokonca dať Napoleonovi svoju dcéru Máriu Lujzu za manželku.  Mária Ludovika sa s týmto manželstvom nikdy nezmierila. Politický sa veľmi angažovala.. Zomrela vo veku 29 rokov.

Korunovácia

Mária Ludovika, tretia manželka a sesternica kráľa Františka I. bola korunovaná za uhorskú kráľovnú v Prešporku dňa 7.septembra 1808. Stalo sa tak v čase víťazného ťaženia Napoleónovej armády Európou. František I. sa musel vzdať svojho titulu rímskeho cisára a dokonca dať Napoleónovi svoju dcéru Máriu Lujzu za manželku. Mária Ludovika sa s týmto manželstvom nikdy nezmierila. 
Samotnej korunovácii podľa zvyku predchádzalo zasadanie korunovačného snemu. Kráľovnú korunovali domácou korunou a starou svätoštefánskou korunou, ktorú priviezli do Prešporka už 26. augusta. Uhorský snem daroval kráľovnej po korunovácii nezvyčajne veľký korunovačný dar - sumu pol milióna zlatých. Kráľovná časť sumy darovala novozriadenej uhorskej vojenskej akadémii.
Večer po korunovaní usporiadali členovia streleckého spolku mesta Prešporka v mestskej strelnici slávnostné strelecké preteky - streľbu na terč. Niektoré terče z tohto súboja sú súčasťou expozície Mestského múzea v Bratislave.

Karolína Augusta (štvrtá manželka Františka I.) korunovaná v Bratislave 25. septembra 1825

Životopis
Dcéra bavorského kráľa Maximiliána Jozefa a Vilemíny Augusty Hesensko – darmstadtskej. Za uhorskú kráľovnú bola korunovaná 25. septembra 1825 v Dóme sv. Martina v Prešporku. Pri príležitosti tejto korunovácie bol cez Dunaj postavený pontónový most, ktorý stál na 23 člnoch. Svojmu účelu slúžil niekoľko rokov a nazvali ho na počesť kráľovnej most Karolíny Augusty. Takisto na pamiatku jej korunovácie  bola postavená pred kláštor a nemocnicu milosrdných bratov obelisková fontána. Pre zlý stav kameňa bola v 20. storočí odstránená.
Cisárovná bola považovaná za veľmi vzdelanú, zbožnú a pôvabnú ženu. Obľubovala literatúru, zaujímala sa nielen o umenie, ale aj o politické a sociálne problémy v krajine Po smrti svojho manžela sa až do svojej smrti venovala starostlivosti o mladých, chudobných, zakladala duchovné nadácie, venovala sa i starostlivosti o chorých a mnohým ďalším aktivitám.

Korunovácia

František I. sa po smrti svojej manželky Márie Ludoviky opäť oženil. Jeho štvrtou manželkou sa stala Karolína Augusta, dcéra bavorského kráľa Maximiliána.
Za uhorskú kráľovnú bola korunovaná 25. septembra 1825 v Dóme sv. Martina v Prešporku. Kráľovskú korunu priviezli v slávnostnom sprievode pod dozorom strážcu koruny Štefana Végha už 9. septembra. Do koča, ktorý prevážal korunu, bolo zapriahnutých šesť žrebcov. Sprievod, ku ktorému sa na hraniciach komitátu pridali aj zástupcovia stavov, vstúpil do mesta až v podvečerných hodinách. Pred Dómom odovzdali korunu čakajúcim zástupcom mestského magistrátu a duchovným. Tí ju preniesli do kaplnky sv. Jána Almužníka, kde ju ochraňovali strážcovia koruny a meštianska milícia.
Pri príležitosti korunovácie bol cez Dunaj postavený pontónový most, Most Karolíny Augusty, ktorý stál na 23 člnoch. Otváral sa v strede a na zimu ho rozoberali. Uprostred mosta stála malá drevená kaplnka a socha sv. Jána Nepomuckého, ochrancu riek a vôd. Svojmu účelu slúžil až do roku 1890, kedy bol cez Dunaj postavený pevný oceľový most.
Na pamiatku tejto korunovácie bola postavená pred kláštor a nemocnicu milosrdných bratov obelisková fontána. Deväť metrov vysoký obelisk mal v spodnej časti levie hlavy ako chrliče, vyzdobená bola dvoma nápismi, ríšskym erbom  a znakom mesta. Dookola bola kruhová nádrž. Autor fontány, viedenský sochár Jozef Klieber, vyhral súťaž, ktorá bola vyhlásená mestským senátom. Odstránená bola v 20. storočí.

Ferdinand V. (doba vlády 1835 – 1848) korunovaný v Bratislave 28. septembra 1830

Životopis
Najstarší syn cisára  Františka II. a princeznej Márie Terézie Neapolsko – sicílskej, prezývaný ako „Ferdinand Dobrotivý“. Už v mladosti sa zdržiaval v ústraní, rád sa kotúľal po miestnosti v koši, celé hodiny dokázal stáť pri okne a pozorovať okoloidúcich. Fyzicky bol veľmi slabý, trpel na epileptické záchvaty, veľmi ťažko mu išlo učenie, no bezchybne písal nemecky, ovládal francúzštinu a zaujímal sa o botaniku a heraldiku. K ľuďom bol mimoriadne priateľský a mal pre nich obrovské porozumenie. O politiku, verejnú správu, hospodárske otázky sa vôbec nezaujímal. Netúžil po vladárskej korune. Do politiky sa začal zapájať až v neskoršom veku. Po prvýkrát vystúpil na verejnosti až ako 25-ročný. Korunovaný za uhorského kráľa bol 28. septembra 1830. Korunovaný bol ešte počas života svojho otca, cisára a kráľa Františka I. Táto korunovácia však mala pre Bratislavu osobitý význam, pretože sa ňou skončilo 300-ročné obdobie  prešporských korunovačných slávností.  V októbri 1848 vypuklo povstanie, ktoré bolo neskôr porazené. Cisár a dvor sa presťahovali do Olomouca. Tam 2. decembra 1848 v priestoroch arcibiskupského paláca Ferdinand šokoval celý dvor, vládu a vojenskú generalitu. Zložil si z hlavy cisársku korunu a položil ju na hlavu svojmu 18-ročnému pred ním kľačiacemu synovcovi Františkovi Jozefovi. Ešte v ten istý deň odišiel v tichosti do Prahy na Hradčany, kde žil šťastne so svojou manželkou ako štátny penzista až do svojej smrti.

Korunovácia

V septembri roku 1830 v prešporskom Dóme sv. Martina korunovali arciknieža Ferdinanda za uhorského kráľa. Táto slávnosť bola  významná nielen tým, že bola posledná v Prešporku, ale aj tým, že kráľa korunoval ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay, primas slovenskej národnosti. Preslávil sa svojím výrokom: "Slovák som a keby som bol aj na Petrovom stolci, Slovák ostanem."  
Ferdinanda dal korunovať za uhorského kráľa ešte za svojho života jeho otec cisár a kráľ František. Aj tejto korunovácii predchádzal korunovačný snem. Cisársky dvor prišiel do Prešporka  7. septembra. Pred Michalskou bránou panovníka vítala mestská rada a sám richtár odovzdal Ferdinandovi symbolické kľúče od mesta. V ten istý deň priviezli z Budína v krásnom koči so šesťzáprahom kráľovskú korunu s ostatnými insígniami. Truhlicu s klenotami uložili najprv v Dóme sv. Martina, o desať dní neskôr ich previezli do Primaciálneho paláca, kde bola ubytovaná aj kráľovská rodina.
Korunovačná slávnosť sa uskutočnila 28. septembra.
Po pol ôsmej ráno vyšiel z Primaciálneho paláca slávnostný korunovačný sprievod smerom do Dómu sv. Martina. Sprievod sa od paláca vydal cez Hlavné námestie po Dlhej ulici k námestiu pred Dómom sv. Martina. Na mieste zrušeného cintorína všetci zúčastnení zosadli z koní, resp. vystúpili z kočov. V Dóme už čakali vysokí preláti, pri vnútorných dverách chrámu stál ostrihomský arcibiskup Alexander Rudnay s ďalšími arcibiskupmi, biskupmi a prelátmi. Ferdinand spoločne so sprievodom vstúpil do vyzdobeného chrámu. Cisár odetý v plášti si sadol na trón vpravo od oltára, vedľa neho zasadla cisárovná a pre korunného princa bol pripravený trón v strede kňaziska oproti oltáru.
Celá korunovácia prebehla podľa zaužívaného protokolu.
Po skončení slávnosti v Dóme prešiel kráľ odetý v plášti sv. Štefana, s korunou na hlave a insígniami v rukách do františkánskeho kostola, kde pasoval 27 nových rytierov Zlatej ostrohy. Celou cestou po drevenom chodníku obtiahnutom súknom v uhorských farbách šiel na koni za kráľom predseda kráľovskej komory Karol Zichy a rozhadzoval ľuďom malé zlaté a strieborné mince. Z kostola prešiel sprievod cez Bielu  na Michalskú ulicu a cez bránu vyšiel na námestie Milosrdných bratov. Tu kráľ zložil prísahu vernosti a celý akt korunovácie ukončil na korunovačnom kopčeku.
Korunovačné klenoty opäť uložili do  komnát Primaciálneho paláca. Na slávnostný obed prišiel kráľ v plášti sv. Štefana, s korunou na hlave. Okrem cisárskeho páru a kráľa sa obeda zúčastnili aj palatín, primas, apoštolský nuncius a jágerský arcibiskup.
V paláci sa uskutočnil na počesť novokorunovaného kráľa  ples.
Ferdinand dostal od stavov ako korunovačný dar päťdesiattisíc dukátov, z ktorých časť daroval na rozšírenie a podporu uhorskej vojenskej akadémie.
Pred Michalskou bránou sa opäť pre ľud opekali voly, vyváralo sa a vypekalo, hrala hudba, všetci sa veselili. Večer sa v bohato osvetlenom meste konali zábavy.

Touto korunováciou sa skončila zlatá éra prešporských korunovačných slávností.